Tento provokujúci nadpis som si nezvolil náhodou; chcem zamerať vašu pozornosť  na to, čo sa s vami v  týchto chvíľach deje. Vychádzam z  predpokladu, že buď ste „Bechterevik“, alebo vám táto diagnóza ovplyvňuje život prostredníctvom niekoho blízkeho. Pokúste sa so mnou otvorene, bez predsudkov a mýtov pozrieť na to, ako sa môže zmeniť váš život po tom, čo diagnóza „ankylozujúca spondylitída“ vstúpi do vášho života.

Mnohokrát sa objaví ako blesk z čistého neba a prevráti doterajší spôsob života  naruby alebo postupne, pomaly a plazivo zhoršuje kvalitu života. Napriek tomu, že zmena funkčnosti sprevádzajúca túto diagnózu nie je až taká dramatická môže vyvolať nevôľu, zlosť, hnev, ľútosť, beznádej či bezmocnosť a zamerať vaše myšlienky na otázky :

Prečo práve ja? Čo som komu urobil? Čím som si to zaslúžil?

Uvedené emócie a myšlienky sa môžu podieľať na vašom postoji k tejto diagnóze a ako dôsledok sa môže objaviť celé spektrum reakcií, od hádzania flinty do žita cez urputný boj až po konečné vyrovnanie sa.

Niekedy je  naozaj ťažké a komplikované  spracovať všetko, čo život prináša a o to ťažšie je to vo chvíľach, ak vieme, že do nášho života vstúpila nevyliečiteľná choroba. Choroba, ktorá obmedzuje, hoci navonok nie je zjavne viditeľná. Uznávam, že  reagovať s nadhľadom na otázky a odporúčania k vašej chorobe si vyžaduje naozaj veľké množstvo energie, pokory, rozvahy, ale aj odvahy a vnútornej sily. Obdivujem všetkých, ktorí žijete s touto chorobou a uvedomujem si, že ste prešli a  prechádzate nekončiacim procesom prispôsobovania sa. Procesom, ktorý je zákonitý, procesom, ktorý sprevádza stratu. Stratu ako univerzálnu ľudskú skúsenosť, vo vašom prípade stratu časti funkčnosti pohybu. Procesom, ktorý má svoje typické štádiá  a prechádza ním každý.

Na začiatku sa objaví otras, šok,

popieranie – „Nie to nemôže byť pravda!“ Nasleduje obdobie intenzívneho smútku, ale aj ventilácia hnevu a iných emócií a manifestácia symptómov zármutku na všetkých úrovniach. A nakoniec prichádza obdobie akceptácie, prijatia, zmierenia, zvládnutia životnej straty –„ No čo už, čo sa dá robiť…“ A čo je významné v tomto procese prispôsobovania sa?  Akceptácia faktu, že „život už nikdy nebude taký, aký bol predtým“, ale bude iný, zmení sa! Či to bude zmena, ktorá vás posunie k novým výzvam alebo zmena, ktorú budete vnímať len ako katastrofu rozhodnete vy. Ako?

Rímsky filozof Epiktetos povedal:

Nie sú to veci samé o sebe, čo nás znepokojuje, ale naša mienka o týchto veciach“.

Ľudia netrpia v dôsledku vecí a okolností, ale v dôsledku ich vlastných pohľadov na ne. Udalostiam, situáciám, ale aj jednotlivým podnetom prisudzujú význam, hodnotia ich, prežívajú ich a prejavujú sa svojím správaním. A ako to všetko súvisí s vami? Bezprostredne! Ani ja, ani váš lekár, či ktokoľvek iný nevieme, aký význam ste svojej chorobe prisúdili. Čo konkrétne ste v dôsledku choroby prestali vykonávať, ale čo nové, obohacujúce, naopak, začali.

Neraz totiž dochádza k tomu, že ľudia, hlavne spočiatku zveličujú, zovšeobecňujú a generalizujú svoje obmedzenia a handicapy prostredníctvom iracionálnych presvedčení a predpokladov typu:“ ;„Ak už nemôžem vrcholovo športovať, tak môj život nemá zmysel.“; Pokiaľ nie je niečo úplne perfektné, je to nanič.“ a tieto ovplyvňujú rovnako emócie ako aj správanie. Takže, ak máte záujem sa čo najskôr dopracovať do štádia adekvátneho súžitia so svojou diagnózou, pokúste sa identifikovať svoje predpoklady a presvedčenia a zistiť aké emócie vo vás vyvolávajú.

A ak sú tieto emócie  negatívne, odporúčam rozlišovať aj medzi nimi. Nie všetky negatívne emócie sú zlé. Napríklad obavy, sú adekvátnou odozvou a aktivizujú, zatiaľ čo úzkosť  je neadekvátna a imobilizuje. Smútok možno nazvať zdravou negatívnou emóciou, zatiaľ čo depresiu nie. A rovnako sú na tom ľútosť- vina; sklamanie –hanba; zdravý – nezdravý hnev. Možno povedať, že iracionálne presvedčenia vedú k nezdravým negatívnym emóciám, tieto vedú k deštruktívnemu konaniu a bránia v dosahovaní stanovených cieľov, zatiaľ čo racionálne presvedčenia vedú k zdravým negatívnym emóciám, ktoré človeka motivujú riešiť svoje problémy.

Skúste a uvidíte, či je vhodnejšie povedať si: „Je nepríjemné čo sa mi stalo, ale nie je žiadny zákon, že sa niečo také nesmie stať. Je to zlé, ale nie katastrofa“ oproti výroku „To sa nesmelo stať, je to úplná katastrofa.“ Hľadaním adekvátnejších  alternatívnych myšlienok k svojim negatívnym presvedčeniam dospejete k tomu, čo sa reálne s vami deje a diferencovane dokážete posúdiť aký váš stav v skutočnosti je. A som presvedčený, že katastrofou určite nie je.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *