Máte už niekoľko rokov cukrovku, alebo diabetika v rodine? Ak áno, predpokladám, že vo svojom každodennom živote riešite množstvo problémov, o ktorých sa informačné materiály pre pacientov zmieňujú len okrajovo, alebo vôbec. Verím, že občas  môžu nastať obdobia, kedy je toho na vás skrátka veľa, ste nešťastný, prežívate obavy a úzkosť, alebo sa u vás prejavuje totálna strata energie a nechuť čokoľvek vo svojom živote riešiť.

Uisťujem vás, že nie ste osamelým bežcom na dlhé trate, a nie ste tým jediným nedokonalým človekom na zemi, ktorý nezvláda svoju chorobu vždy s úsmevom. Cieľom môjho príspevku je pomôcť vám primeranejšie sa zorientovať vo vašich  pocitoch a problémoch. Najprv upriamim vašu pozornosť na udalosti a situácie, keď ste sa dozvedeli, že  máte cukrovku.

Verím, že to bol pre vás šok, premýšľali ste o tom, prečo sa to muselo prihodiť práve vám, či sa lekári nepomýlili, mohli ste byť naštvaný, vydesený. Človeku v týchto chvíľach víri hlavou, že to nemôže byť pravda, že sa mu to sníva. Následne sa dostaví popretie, v rámci ktorého si nepríjemnú, alebo zraňujúcu skutočnosť odmietame priznať a správame sa ako keby neexistovala.

Človek radšej „nechce nič vedieť“, obrazne si zapcháva uši a zatvára oči.

Odmieta vziať na vedomie svoje obmedzenia a nerozumne riskuje. Počúva síce čo mu zdravotníci hovoria, ale nič nepočuje.“To mi nikto nepovedal“. Vo chvíli, keď si človek začína realitu pripúšťať, zmocní sa ho hnev, ktorý je výrazom pocitov bezmocnosti a úzkosti. Počínanie v tomto štádiu má charakter agresie,  ktorá sa paradoxne ventiluje voči tým, ktorí sa mu snažia pomáhať a sú „po ruke“, teda zdravotníci, rodičia, partneri, priatelia. Tí si to môžu  vysvetľovať ako nevďak, nevychovanosť a neochotu spolupracovať.

Vo chvíli, keď si človek s plnou silou uvedomí svoju chorobu a jej dôsledky, vo väčšine prípadov sa dostavuje depresívna reakcia. Je to reakcia celého ľudského organizmu na vzniknutú situáciu a rozhodne to nie je slabosť, nedostatok vôle, alebo nedostatok sebadisciplíny. Nie je to len zmena nálady a neznamená to, že je človek „nenormálny“ alebo „bláznivý“.

Chýba mu však energia, má smutnú náladu, obviňuje sa a vyčíta si to. Paradoxne je to určitý  predstupeň k tomu, aby diabetik svoj stav konečne prijal a začal sa správať dospelo a počínal si umne a prakticky. Po vyššie popísaných citových výkyvoch a reakciách sa u väčšiny ľudí  dostavuje rozumné a praktické prijatie choroby. Vyrovnaný pacient interpretuje svoje možnosti, prisudzuje im adekvátny význam, uvedomuje si obmedzenia a riziká, cíti zodpovednosť za svoj zdravotný stav a adekvátne ho aj hodnotí. A hlavne sa  popri tom  snaží  žiť plnohodnotný život.

Z psychologických pozorovaní u pacientov, nielen tých s cukrovkou, vyplýva, že reakcie na diagnózu závažného ochorenia prebiehajú u väčšiny ľudí podobne, a jednotlivé reakcie v konkrétnych fázach majú formu psychickej obrany, ktorá môže trvať rôzne dlho. U niekoho je to niekoľko týždňov, u niekoho mesiacov a niekto sa „trápi“ aj celé roky. K tomu chcem ešte dodať, že prijatie diagnózy nie je vždy a u každého rovnaké a hlavne konečné. Na tom, či dokážeme zvládať nároky života s cukrovkou sa podieľa mnoho situačných faktorov, ktoré v závislosti od konkrétnych udalostí ovplyvňujú naše prežívanie, správanie, počínanie a konanie.

Vždy záleží na intenzite toho čo prežívame, ale samozrejme aj na frekvencii, čiže ako často to prežívame. Dôsledkom toho sú aj rôzne možnosti a variabilita našich reakcií a obrán v čase, ale aj v priestore. Sú situácie a miesta, kde dokážeme primerane reagovať a vyvolávame u iných dojem, že sme vyrovnaní so svojou diagnózou a naopak pri kontakte s ľuďmi, ktorí sú pre nás niečím významní a máme pred nimi napríklad rešpekt, môžeme pôsobiť, že sme ustrnuli v niektorom zo štádií  procesu.

Konkrétne si v tejto chvíli spomínam na svoju klientku, ktorá sa rozhodla riešiť svoj problém formou psychoterapie kvôli tomu, že si vážila svojho diabetológa, ale súčasne mala pred ním až prílišný rešpekt a už týždeň pred plánovanou kontrolou prežívala úzkostné stavy „ako to zase dopadne“. Diabetik má na rozdiel od niektorých iných chorôb veľký diel zodpovednosti za stav svojej cukrovky a k lekárovi nechodí len pre „výsledky“ alebo pre „lieky“, ale tiež pre zhodnotenie toho, ako bol úspešný. Mnohí pacienti tak nadobúdajú dojem, že si k lekárovi idú pre dobrú, alebo zlú známku.

To ich môže nabádať k detinským reakciám, vzdorovaniu, drobnému švindľovaniu. Tomu môže nahrávať i trochu protektorský prístup niektorých lekárov: lekár vie všetko najlepšie, pacient je nevedomý a musí poslúchať. Nestaňte sa teda ako pacient malým dieťaťom, ale zostaňte dospelý a rozumný. To, že máte vplyv na svoj zdravotný stav, je veľká zodpovednosť, ale tiež aj veľká výhoda.

Mnoho ľudí si ale túto výhodu nedokážu, alebo nechcú uvedomiť a objavujú sa u nich mnohé nevhodné psychické reakcie, ktoré kvôli ich prejavom možno prirovnať buď k fatalistickému postoju, alebo na strane druhej, k syndrómu vyhorenia z diabetu. Uvedomujem si, že sa im človek občas nedokáže vyhnúť, ale nemusia sa stať vaším trvalým zbraňovým arzenálom v komunikácii s okolím. Krátkodobo vám uľavia a pomôžu dosiahnuť to, čo chcete, dlhodobo však riskujete, že si život skomplikujete, alebo že sa časom svojmu okoliu sprotivíte. Dospelé a rozumné počínanie, aj v chorobe, je preto v konečnom dôsledku hlavne vo vašom záujme. V čom spočívajú naše vnútorné pasce?

  1. Chronická podráždenosť, neznášanlivosť, agresivita. Je pretrvávaním alebo oživením agresívnej reakcie na diagnózu. Zlosť je u diabetikov častá emócia. V dôvernom rozhovore niektorí pacienti priznávajú návaly hnevu, hlavne kvôli pocitu nespravodlivosti a bezmocnosti. Zlosť na osud, svoju chorobu, ale tiež na zdravé bezstarostné okolie a na zdravotníkov. Zamyslite sa, či aj vy nápadne často necítite hnev a podráždenosť a či si ich nevylievate na svojich najbližších? Pokúste sa ho ventilovať činnosťou, najlepšie fyzickou, alebo  metódou vnútorného dialógu sami seba upokojujte a odpútavajte myšlienky k niečomu pozitívnemu. Prekvapivo, hnev je niekedy možné obrátiť na smiech. Určite sa vám už stalo, že ste zúrili a niekto vás aj proti vašej vôli rozosmial a bolo po hneve. Pokúste sa vypracovať si takúto techniku pre seba.
  2. Útek do choroby býva obzvlášť nebezpečnou pascou. Aj keď to znie paradoxne, prináša choroba okrem množstva ťažkostí aj nejakú malú výhodu. Chorý má zvláštne práva, nemá žiadne povinnosti a chce sa po ňom, len aby mu bolo opäť dobre. Táto situácia oživuje naše vnútorné dieťa, ktorému sa to zapáči. Ak po čase nastane opäť normálny život, v človeku sa môžu odohrávať dva protichodné procesy. Aj sa chce vrátiť do aktívneho života, aj chce ostať hýčkaným dieťaťom, bez povinností a zodpovednosti, aj keď za to musí platiť chorobou a závislosťou.
  3. Popieranie choroby je ustrnutím vo fáze popretia. Človek sa s chorobou nikdy nezmieril a odmieta rešpektovať svoj zdravotný stav. Tento postoj, častejší u mužov, je prejavom úzkosti z vlastnej nedostatočnosti a slabosti. Rozumne riskujúci človek riskuje, ak mu to stojí za to, ale aj vtedy si je vedomí svojich obmedzení. popierajúci pacient sa správa tak, ako by pre neho biologické zákony neplatili. Riskuje s presvedčením „mne sa nemôže nič stať“ a nenecháva sa obmedzovať lekárskymi odporúčaniami. Takéto počínanie môže za istých okolností viesť k závažnému sebapoškodeniu.
  4. Prehnaná úzkostnosť a hypochondria je opačný extrém. Prejavy sú síce diametrálne odlišné, ale podstatou je úzkosť z choroby. Pacienti nedokážu nájsť rozumnú mieru sebapozorovania, selfmonitoringu a kontaktov s lekárom. Táto úzkostnosť udržiava chorého v trvalom strese, ktorý má spätný negatívny vplyv na kompenzáciu diabetu. Dotyčný je únavný tým, ako stále hovorí len o svojich chorobách  a ľudia sa im po čase zjavne vyhýbajú.
  5. Manipulácia. Pacient dosahuje svoje ciele prostredníctvom pocitu povinnosti a viny a k tomu využíva svoju chorobu. Ľudia väčšinou nedokážu jeho manipuláciám odolať a súčasne sa v nich hromadí pocit horkosti a zlosti voči nim.

Väčšinou ide o neuvedomované  reakcie a je celkom možné, že vaše okolie už o nich vie, ale vy nie. Zamyslite sa nad sebou a viac si všímajte to, ako reagujete. Sledujte aj to, ako iní reagujú na vás. Porozprávajte sa s niekým, komu dôverujete a vypočujte si, ako vás vidí on. Buďte pripravený prijať kritiku a poučiť sa z nej. Pokúste sa pomenovať svoje pocity a porozumieť svojím motívom. Nehanbite sa ospravedlniť a vysvetliť svoje správanie, ak si uvedomíte, že bolo nevhodné

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *